Ružomberok
“Tu je dopravný servis radia Kalisto. Platí všetko, čo som povedala hodinu dozadu, okrem toho Ružomberku” - povedalo rádio.
“Čo bolo v Ružomberku?”
“To ste ale neslušný. Ani dobrý deň, ani prosím, a už hneď o Ružomberku. Ani neviem, ako sa voláte,” - rozčuľoval sa druhý.
“Tak fajn, volám sa Ivan…”
“A ja Peťo.”
“Super, teší ma. Čo bolo v Ružomberku?”
“Dobrý deň, ako sa máte?”
“Fajn, díky, vy?”
“Veľmi dobre. Tak čo ste sa to pýtali?”
“Čo bolo v Ružomberku?”
“Nehovorte, že o tom neviete!”
“Inač by som sa nepýtal.”
Peťo pokrútil hlavou:
“Kto vychováva tu mládež? Ta drzosť!”
“Viete, ja som z Ružomberku a len ma zaujíma čo sa tam stalo.”
“Tak to ste dobre mimo, ak stále neviete, čo sa deje v Ružomberku.”
“…A?”
“Aj tak to už neplatí, takže je to jedno, nemám pravdu?”
“Hovno mate pravdu!”
Peťo sa urazil a viac s Ivanom nerozprával.
“Čo je v Ružomberku?” – opýtal sa Ivan u spolusediaceho v bare.
“Čo je Ružomberok?”
“Akože čo je to Ružomberok? Mesto.”
“Viete, ma to vôbec nezaujíma, ja som z Blavy. Neviem o Ružomberku vôbec nič.”
“Hovno neviete.”
“Práve že hovno viem.”
“Veď je to také mesto na Orave, neďaleko od Martina.”
“Martin? Koľko tam býva obyvateľov?”
“Čo ja viem… päťdesiat tisíc?”
“Dedina! Sakra! A ešte chcete aby som o nej vedel! Kde sa to asi nachádza?”
“Sever Slovenska.”
“Niekde pri Košiciach, čo?”
“Košice sú aspoň dvesto kilometrov na východ.”
“No áno, niekde tam. Nie je to náhodou v Poľsku?”
“Nie, nie! Kurva! Takže neviete čo je s Ružomberkom?”
“Nie.”
“Ale v rádiu to hovorili.”
“Rádio… fakt? To som nepočul. Viete, som z Blavy – nič o Ružomberkoch ma nezaujíma.”
Ivan odišiel. Blavák ho urazil.
“Dopravný servis radia Kalisto. Situácia okolo Ružomberku sa zlepšila o 25 percent. Všetko ostatné nezmenene” - povedalo rádio.
“25 percent? To je malo! Sľubovali aspoň 38,” – rozčúlil sa jeden na ulici.
“Čo je s Ružomberkom?” – hneď sa ho spýtal Ivan.
“Čo čo, zlepšilo sa to na 25 percent. Ale je to malo. Strašne malo.”
“Ako myslím, čo tam bolo pred tým.”
“Bolo tam ešte o 25 percent horšie. Respektíve o 33 percent horšie, ak chápete súvislosti o ktorých hovorím.”
“Seriem na vaše súvislosti…”
“Škoda, niekedy nie sú od veci. Veď predsa je rozdiel medzi spôsobom rátania zo sto a na sto.”
“Kurva! Je mi to jedno! Čo sa stalo v Ružomberku pred tým?”
“Pred čím? Najprv sa tam vôbec nič nezmenilo. Teraz je to o 25 percent lepšie. Čo tam mohlo byť pred tým?”
“Čo sa zmenilo o 25 percent?”
“Situácia v Ružomberku predsa, alebo ste hluchý?”
“Aká situácia v Ružomberku?”
“Mne sa zdá, že vám ubudli nejaké súvislosti. Ak neviete čo sa teraz deje v Ružomberku, tak prečo vás zaujíma tých 25 percent? Inač je to strašne malo. 38 malo byť minimálne. 38. Nie 25.”
“Počúvajte! Chcem jednoduchú odpoveď na jednoduchú otázku!”
“Viete, niekedy tie najjednoduchšie otázky bývajú tými najzložitejšími. Ale už nemám na vás čas. Prepáčte, dovidenia.”
“Kurva.”
“Prepáčte!”
“Áno?” – občan sa zastavil a so záujmom pozeral sa na Ivana.
“Ja mám jednú maličkú otázočku.”
“Bude to o Ružomberku?”
“Ako to viete?”
“Na vás je to vidieť. Ale pýtajte sa, nech sa páči.”
“…no… áno… čo je v Ružomberku?”
“Ako sami počujete, spravy ani samy nevedia čo sa tam presne deje. Raz dokonca si mysleli, že už je po všetkom, lenže sa to len premiestnilo. Ale nezmizlo. Nie nie. Nie je to také jednoduché.”
“Ale čo nezmizlo?”
“…Zaujíma ma, či ste náhodou nepočuli toto na rádiu Kalisto?”
“Áno, práve tam.”
“Tak vás ukľudnim. Vám sa to všetko len zdá.”
“Zdá?”
“No áno. Rádio Kalisto neexistuje. Všetko je len vaša predstavivosť. Vola sa to kalistomania.”
“Nerobte zo mňa hlupáka.”
“Hlupák nie ste. Ale šialený možno áno. Všetko toto sa vám len zdá. Ak sa vám zdá aj rádio Kalisto, tak vedzte, že nemôžete si byt v ničom istý. Už nič nemusí byť reálne.”
“Mne sa zdá, že šialený ste asi predsa vy.”
“Ja? Upokojím vás. Ani ja neexistujem. Som len vašou predstavivosťou. Neuvedomoval som to, kým ste nepovedali o rádiu Kalisto.”
“Ale keby ste boli len mojou predstavivosťou, stačilo by mi pomyslieť na to, aby ste zmizli…”
Občan zmizol.
Ivan vošiel do autobusu:
“Mam problém,” – povedal vodičovi.
“Ja tiež,” – odpovedal mu ten.
“Ale ja naozaj mam problém.”
“Myslite si, že ja nie?”
“Tak dobre, aký?”
“Vidíte toto dievča?” – vodič ukázal na prázdne miesto.
“Nie.”
“Ani ja nie… ale to by ešte bola len polovička problému. Vidíte toho chlapca?”
“Tiež nie. A asi ho nevidíte ani vy, to je celý problém, čo? Ale ja…”
“Práve, že ja ho vidím. Viete, pochopil som, že niečo tu nehraje, keď už desať rokov za sebou – a to je čas po ktorý vozím tento autobus – do autobusu vchádzal osemročný chlapec. Nezdá sa vám to zvláštne?”
“Čo je zvláštneho?”
“Osemročný chlapec! Vždy bol osemročný!”
“Tak je to zvláštne v takom prípade, ale aj tak neexistuje, takže je to jedno, ale viete, v Ružomberku…”
“Nepočúvajte ho!” – zakričal jediný pasažier autobusu.
“Koho?” – opýtal sa vodič.
“Ivana. Ten zase začne o Ružomberku.”
“Ale možno to bude zaujímave.”
“On sa vám len zdá. Ako aj všetci ostatní. Okrem mňa samozrejme!”
Vodič mrkol do autobusu:
“Zdvihnite ruku, kto sa mi len zdá.”
Všetci zdvihli ruku okrem jediného reálneho pasažiera.
“Je to vážne,” – povedal vodič.
“Potrebujem do Ružomberku,” – povedal Ivan.
“Chod do p***, tiež sa mi len zdáš. Lenže si otravnejší, ako ostatní. A ani chlapca si nevidel. Zmizni!”
Ivan zmizol. A s nim aj všetko ostatné. Okrem blaváka. On to mal na háku.